Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky vítali Koňušania s veľkými nádejami. Skončilo obdobie maďarizácie a maďarskí úradníci odišli z obce roku 1919. Prvým povojnovým starostom obce sa stal Michal Danko.

     V obci, v ktorej bola veľká negramotnosť, bolo vyučovanie v škole obnovené až v septembri roku 1920. Novostavba Štátnej ľudovej školy bola ukončená v roku 1933. S finančným nákladom 311 tis. Kč ju realizovala firma Mendlovič z Medzilaboriec. Vzhľadom na to, že učitelia odmietli zložiť sľub poslušnosti Maďarsku, bolo dňa 25. marca 1939 prerušené vyučovanie v slovenskej škole.

     Skromné remeselno -výrobné zázemie v obci tvorila kováčska dielňa a ťažba dreva na pražce pre železnicu. Do roku 1926 z koňušských lesov vozila drevo na pražce Gutmanova úzkokoľajná železnica cez lesy až do Užhorodu.

     V rokoch medzivojnovej ČSR boli v Koňuši len dve remeselné živnosti (mlynárska a kováčska). Obchodnú sféru v obci v tomto období ovládali Židia.

     V roku 1937 vznikol v obci veľký požiar, pri ktorom zhorelo sedem roľníckych usadlostí. Členovia urbariátu tak uskutočnili výrub 70 dubov z vlastného lesa pre pomoc postihnutým rodinám.

     Z obce počas druhej svetovej vojny narukovalo 30 mužov, ktorý bojovali predovšetkým na území Sovietskeho zväzu. V tomto čase odviedli maďarskí žandári z obce asi 130 Izraelitov. Po ukončení vojny sa späť vrátilo 20 Židov. Spomienkou na nich zostal v chotári obce ich cintorín.

     V roku 1944 odvliekli maďarskí žandári 33 mužov do vojenských pracovných táborov na kopanie zákopov v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.